Prečo boli biskupi v pastierskom liste tak veľmi radikálni?
Pretože sa snažia obhájiť ten najzákladnejší pilier našej spoločnosti – rodinu. Na diskusných fórach som veľakrát natrafila na otázky typu: Ako už len môžu partnerstvá gayov a lesbičiek rozvracať rodinu? Tu nejde totiž o zväzky osôb rovnakého pohlavia. Ide tu o kontroverzný a sporný dokument, ktorý sa v európskom parlamente za každú cenu presadzuje. Ide o to, čo bude našim deťom dennodenne predkladané. Najmä vo veku, keď dieťa nie je schopné kritického rozlišovania a absorbuje informácie tak, ako sa mu predkladajú. Správa žiada členské štáty únie, aby zaviedli povinnú sexuálnu výchovu pre všetky deti na základných a stredných školách a aby zabezpečili uvoľnenie priestoru pre tento predmet v učebných osnovách; poukazuje na význam pravidelnej revízie a aktualizácie vyučovania sexuálnej výchovy a kladenia osobitného dôrazu na rešpektovanie žien a na rodovú rovnosť1.
Úlohou nás, rodičov, učiteľov a vychovávateľov je, naučiť deti prijímať všetkých ľudí takých, akí sú, bez diskriminácie. Sexuálna orientácia nie je výnimkou. Týmto môžeme odstrániť negatívne postoje voči LGBTI osobám. No učiť deti, že homo/bi/trans/intersexuálna (alebo neviem aká) orientácia je úplne normálnou a prirodzenou sexuálnou orientáciou, je scestné. Rovnako ako ich učiť, že rodina dvoch otcov a dvoch mám je úplne prirodzená a vyrovná sa rodine otca a mamy.
Ďalej sme si vedomí, že je potrebné učiť naše deti PRIMERANE ich veku o ľudskom tele a jeho zákonitostiach, nevynímajúc sexualitu človeka. Našim právom a výsadou však je rozhodnutie, čo a v akom rozsahu sa naše deti budú učiť. Sme ich rodičia a chceme naše deti vychovávať podľa nášho najlepšieho vedomia a svedomia. Sme zodpovední za ich zdravý psychický a telesný vývoj. Neprajeme si, aby sa naše deti o sexe učili len v súvislosti s telesným pôžitkom, žiadostivosťou, pohlavne prenosnými chorobami, antikoncepciou, interrupciami a drogami.
Mnohí v diskusných fórach kládli otázku: „prečo biskupi spomínali kultúru smrti?“ Psychiater MUDr. Alojz Rakús sa v článku pre Impulz revue vyjadril:
„Keby som bol diablom a ako taký chcel našu (na židovsko-kresťanskej morálno-kultúrnej tradícii založenú) civilizáciu zničiť a získať pritom „čo najviac duší“, usiloval by som sa skorumpovať, deštruovať, znivočiť dobré fungovanie tejto civilizácie, lebo v zle fungujúcom spoločenstve sa ľahšie rozsieva a rozmnožuje zlo. Tento cieľ by som však asi ťažko dosiahol priamo, preto by som si vybral elementárnejšiu (a presnejšie mierenú) úlohu: takmer s istotou by som sa rozhodol pre deštrukciu základného stavebného kameňa a piliera spoločnosti – pre deštrukciu rodiny...“ 2
Teraz si položme otázku: Ako je možné dosiahnuť deštrukciu rodiny? Čo je základným kameňom rodiny? Predsa stabilné manželstvo.
A teraz sa pýtajme: ako je možné toto stabilné manželstvo rozbiť? Predsa prostredníctvom narušenia sexuálnej vernosti. Tento proces deštrukcie sexuálnej vernosti je možné pozorovať globálne. Prebieha tzv. odtabuizovanie sexu. O ľudskej sexualite sa čoraz viac hovorí a píše v spojitosti so sexuálnymi pôžitkami a slasťami. Vieme, že v skutočnosti nie je manželský život len o pôžitkoch a slastiach. Mnohokrát sa pár musí popasovať so sebazapieraním a vzájomne sa obetovať v záujme zachovania sexuálnej vernosti a láskyplného vzťahu.
Proces deštrukcie sexuálnej vernosti je možné pozorovať v prvom rade v masmédiách, napr. v reklame: lacno sa predávajúce polonahé ženské telá, ktorých úlohou je upútať na konkrétny produkt, nekonečné seriály v hlavnom vysielacom čase, z ktorých sa vytratili základné ľudské a mravné hodnoty. Rozvraty manželstva, nevera, hádky a rozvody sú tu na dennom poriadku.
K deštrukcii sexuálnej vernosti a RODINY taktiež prispieva mentalita dnešného sveta. Chceš si užiť sexuálny život už v pätnástich? Vezmi antikoncepciu. Niečo sa pokazilo? Aj tak si otehotnela? Nevadí. Je tu možnosť ísť na interrupciu...
Všimnime si ten paradox: správa o sexuálnom a reprodukčnom zdraví a právach si vytýčila ako jeden z mnohých cieľov, zredukovanie počtu interrupcií. V konečnom dôsledku sa ju snaží podporovať v mene reprodukčného zdravia (bod 34., strana 12/32):
„Politika a práva v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia v EÚ všeobecne zdôrazňuje, že členské štáty by mali v kľúčových povolaniach regulovať a monitorovať využívanie výhrady svedomia, aby bola zabezpečená starostlivosť v oblasti reprodukčného zdravia ako právo jednotlivca, pričom by bol zároveň zabezpečený prístup k zákonným službám a existovali by vhodné a kvalitné verejné systémy odporúčania; zdôrazňuje, že právo na výhradu svedomia je individuálnym právom a nie kolektívnou politikou a odporúčanie a poradenstvo musia byť dôverné a bez predsudkov; vyjadruje obavy z toho, že zdravotnícky personál je nútený odmietať služby v oblasti sexuálneho a reprodukčného zdravia a práv v nemocniciach a na klinikách v celej EÚ, ktoré sú nábožensky založené“1
Smrť dieťaťa v lone matky, či už umelé prerušenie tehotenstva (ako ho mnohí chybne nazývajú) alebo spontánny potrat, je patológia a v správe o sexuálnom a reprodukčnom zdraví nemá čo hľadať. Je to ukončenie nového života (zámerne nepíšem vražda, aby som sa nikoho nedotkla), ktorý sa počal v matkinom tele. Ide o zmrzačenie matkinho psychického i fyzického zdravia.
MUDr. Alojz Rakús vyslovil jednu zaujímavú myšlienku: „Kultúra smrti vedie vojnu útočnú, kým kultúra života vojnu obrannú. Nesmie nás miasť, že protagonisti kultúry smrti sa usilujú každý obranný akt kultúry života dezinterpretovať ako akt útočný, a to všetkými prostriedkami (lož nevynímajúc).“ My rodičia sme sa takto nechtiac stali „odporcami systému“ (ako sa v médiách vyjadrujú) a pritom našou jedinou snahou je chrániť naše nevinné deti.
Ja ako rodič, po preštudovaní tejto správy sa modernej sexuálnej výchovy právom obávam a som si istá, že väčšina rodičov je na tom rovnako. Žijeme v demokratickom štáte, (teda ešte zatiaľ v to dúfam), a preto sa máme právo domáhať možnosti výberu v tak citlivej oblasti výuky našich detí, akou je sexuálna výchova. Som si vedomá toho, že naše deti sexuálnu výchovu potrebujú, ale primeranú ich veku a ich náboženskému presvedčeniu. Máme právo o tom rozhodovať.
Alebo chcete v záujme nejakých „pseudo práv“ obmedziť naše základné ľudské práva, predovšetkým právo na život nevinných detí, slobodu slova, slobodu viery, vyznania a náboženského presvedčenia, práva našich detí, ako aj naše právo vychovávať svoje deti v súlade s našim hodnotovým presvedčením?5
Zdroje:
2. http://www.impulzrevue.sk/article.php?25
