Žiaľ, pri sexe je sloboda mnohokrát porušovaná. Napríklad môžeme tvrdiť, že sloboda prakticky neexistuje, keď je sex iba reakciou na naše sexuálne túžby a odpoveďou na potrebu sebauspokojenia. Akýkoľvek spôsob, akým manžel alebo manželka so svojím partnerom/kou manipuluje alebo ho núti k pohlavnému styku, je porušením slobody ich pohlavného spojenia. Sex nesmie byť zneužitý na získanie moci vo vzťahu, nesmie byť ani ponúkaný ako odmena za niečo a ani odopieraný ako trest. Jednoducho skutočná sloboda lásky je porušená vtedy, keď je sex použitý ako prostriedok k nejakému inému cieľu. Tým iným cieľom môže byť napríklad: vyššie spomenuté sebauspokojenie, kontrola nad partnerom/partnerkou či nadvláda vo vzťahu, túžba po dieťati... Áno, i túžba po dieťatku sa môže stať tým iným cieľom, pokiaľ je nadradená nad vzájomné sebadarovanie manželov. Sloboda znamená mať možnosť súhlasiť i nesúhlasiť. Ak nám partner nemôže povedať nie, jeho áno stráca svoj význam.
Sme ľudské bytosti, a práve preto by sme mali rásť v sebaovládaní, aby nás naše žiadosti neovládali, ale aby sme ich ovládali my. (1)
Ako ľudské bytosti túžime byť druhými ľuďmi akceptovaní. Vychádza to z našej prirodzenosti. Túžime byť akceptovaní ako celok, telom i dušou. O čo viac túžime byť prijatí naším partnerom/kou pri milovaní. Vyvrcholenie pohlavného styku nahlas volá: „Vezmi si ma. Som celý tvoj. Nič si neponechávam pre seba.“ (1) Takto by mala znieť reč tela každého jedného z nás pri milovaní. Pre skutočnú radosť a šťastie je potrebné bezvýhradné odovzdanie sa jeden druhému a bezvýhradné prijatie druhého.
Stáva sa, že jeden z partnerov sa od toho druhého cíti citovo vzdialený a chladný. Alebo obaja partneri sa odmietajú sebe navzájom bezvýhradne odovzdať a otvoriť. Odmietajú byť jeden pre druhého zraniteľnými. Najmä moment orgazmu si vyžaduje úplné odovzdanie sa. V takejto situácii pohlavné zblíženie môže partnerov ešte viac vzdialiť.
Problémom je, keď jeden z partnerov alebo obaja hľadajú orgazmus mimo normálneho pohlavného styku. Pri styku s partnerom/kou majú potom problém sa tomu druhému absolútne odovzdať. Ak však dochádza k vzájomnej stimulácii pohlavných orgánov až po vyvrcholenie mimo normálneho pohlavného aktu, nejde o nič iné ako o vzájomnú masturbáciu. (1) A vtedy nie sme slobodní. Sme v putách sexuálnych túžob. Manželia sa v tomto prípade jeden druhému nedarujú, dochádza len k orgazmu, uvoľneniu sexuálneho napätia.
A čo vernosť? Potrebujeme vôbec vernosť? Niektorí ľudia sa správajú akoby bola vernosť staromódna, akoby im bola príťažou. Čo je to vernosť? Potrebujeme ju vôbec?
Vernosť je jednou z dobrých vlastností, ktorá nám umožňuje vytrvať v našom záväzku. Život bez záväzkov je nezrelým životom. Taký život je prázdny, povrchný a egoistický. V živote sa môžeme zaviazať nejakému ideálu, poslaniu či úlohe, no tým azda najradostnejším záväzkom je záväzok inému človeku, ako je to v manželstve.
V súčasnosti prebieha tzv. kríza záväzku. (2) Niektorí ľudia sa pozerajú na svoj život povrchne. A podľa nich nie je možné urobiť nejaký stály záväzok – „Predsa ľudia sa menia, ako mám teda vedieť, aký budem v budúcnosti?“ A mnoho tých, ktorí záväzok uzavreli sa rozviedlo. Záväzok stratil svoju podstatu. Akoby nám chýbala odvaha žiť naše záväzky aj v ťažkostiach. Radi si necháme akési únikové dvierka, cez ktoré v prípade problémov unikneme.
Keď sa niekomu zaväzujeme, akoby sme strácali slobodu. Vernosť však ruka v ruke kráča so slobodou. Ak svoje záväzky nerobím slobodne, strácajú zmysel. Bez záväzku niet dôvery. Ako mám veriť človeku, ktorý sa má problém voči mne zaviazať, že odo mňa neutečie pri prvom probléme? Neschopnosť zachovať vernosť nám neprináša slobodu, naopak, spúta nás. Pohybujeme sa na labilnom povrchu. Sme nestáli a prelietaví. Prakticky sa nemáme o koho oprieť. Taký život prináša zúfalstvo.
Opäť budem vychádzať z toho, že sme ľudské bytosti. Máme dušu, nielen telo. Potrebujeme sa najmä v ťažkých chvíľach o niekoho oprieť, potrebujeme niekomu dôverovať. Aby mal náš život naplnenie a význam a aby sme mali chuť žiť, potrebujeme byť verní. A to nielen ideám či nejakému poslaniu, v prvom rade potrebujeme byť verní ďalšej ľudskej bytosti. O to viac by sme mali byť verní nášmu sexuálnemu partnerovi, s ktorým si navzájom preukazujeme toľkú intimitu.
A teraz sa zamyslime. Je možné prežívať túto slobodu, úplné vzájomné odovzdanie a vernosť za akýchkoľvek podmienok? Dá sa toto všetko aplikovať do vzťahu, v ktorom má jeden alebo obaja z partnerov milencov? Do otvoreného vzťahu? Do vzťahu, v ktorom chýba záväzok? Do vzťahu, v ktorom partneri hľadajú len erotické spestrenie? Do vzťahu, v ktorom si partneri na začiatku povedia: „No čo. Najskôr vyskúšame, veď za to nič nedáme, potom sa uvidí“? Myslím, že na túto otázku nie je potrebné odpovedať.
Všetci vieme, že sexuálnych partnerov je možné striedať. Naše telá a duše však vymieňať nemôžeme. A tie zostanú natrvalo poznačené naším spôsobom života. Tu sa dostávame na pôdu takých zranení, ktoré sa veľmi ťažko liečia. A aj keď sa vyliečia, zostávame nimi poznačení do konca života...
Zdroje:
1. Christopher West, Good News about Sex and Marriage, Servant Publications
2. http://www.upc.uniba.sk/index.php/pondelkove-uvahy-mainmenu-5912/24-pondelkove-uvahy/uvahy-o-cnostiach-2004-2005/117-23-vernost
